26/02/2023
Prečo som neadoptovala dieťa v Afrike?
A prečo nezachraňujem dažďové pralesy?
My ľudia si túžime pomáhať, je to naša prirodzenosť. V dnešnej dobe je ľahké pomáhať aj na druhom konci sveta.
Lenže... stretla som človeka, ktorý v Afrike sadil stromy. Bola som unesená tou vznešenou myšlienkou. Ako nádherné. Kým mi nerozprával, že sa rozviedol s manželkou, s rodičmi sa nestýka a deti vída len občas. Práve bol na ceste do Nepálu ako dobrovoľník pre miestne siroty. Potom ho čakal ášram v Indii, aby našiel vnútorný pokoj a potom možno domov, aj keď – ako povedal – tá vidina ho veľmi nelákala.
Zostala som ako obarená a spomenula si na Amazóniu a na Indiána v pouličnej reštaurácii, ktorý sa ma pýtal, čo tam robím. Povedala som mu, že idem do pralesa. Udivene vzhliadol od misky fazule a spýtal sa: "Vy u vás nemáte lesy?!"🌲🌳🌲
Tak to bolelo! A potom som sa vrátila domov.
Vzala vrece na odpadky a išla upratať dole pod barák k ceste tie pohádzané pet-fľaše. Sedela som tam na hromade odpadu a len vnímala to, čo mi starý Indián odovzdal.
Ako som ja mohla pomôcť druhým, keď som si najskôr neupratala doma? Aký zmysel dávalo lietať na druhý koniec sveta a zachraňovať prales, keď prales umiera kvôli tomu, že všetko,čo robím je závislé na rope, ktorú odtiaľ chcú vyťažiť, aby som tam potom ja mohla nadšene priletieť a držať transparent: Zachráňte prales! 🙈
Ako som mohla pomôcť dieťaťu v Afrike, keď som nevedela naučiť svoje vlastné deti, aby si po sebe upratali.
Aký zmysel dávalo niekam jazdiť a ukazovať druhým riešenie ich problémov, keď to znamenalo oberať ich o ich zodpovednosť za vlastné chyby? Oberať ich o silu nájsť vlastné riešenie? A tým prehlbovať ich závislosť na mne.
Bolo to rovnaké ako s deťmi. Nemohla som ich naučiť chodiť. Museli x krát spadnúť na zadok. Čím dlhšie som ich držala za ruku, tým neskôr začali samy chodiť. Mohla som tam len byť a povzbudiť ich, že to zvládnu a naučia sa to samy. Ako sa dcéra naučila hrať sama na piáno a syn postavil svoj prvý domček z tehál na hromade hliny. Jeho chyby ho naučili, čo urobiť nabudúce lepšie.
Nemohla som zachrániť Afriku, ani prales, ale mohla som začať pri sebe. Chodiť viac pešo. Prestať si fúkať zbytočne vlasy. Prestať kupovať hlúpe marketingové produkty zaručene vita a raw z druhého konca sveta a namiesto toho ísť na trh na námestí.
Mohla som toho zmeniť toľko!
Každý deň. 365 dní v roku...to nie je málo!
A keď to urobí každý z nás? Nebude koho zachraňovať! Africké deti nebudú hladovať, pretože ich rodičia otročia v zlatých baniach kvôli surovinám do môjho iPhone. Prales nebude umierať, pretože nebude potreba toľko ropy.
Mám pokračovať?
A ja si nebudem kupovať svoje svedomie charitou a lietať na drahé semináre, aby som chlastala panáky z pupka Deepaka Chopry,
ale budem robiť to, čo dáva zmysel. Zodpovedne sa starať o mier pri sebe doma. Učiť deti na rieke Orlici, že keď mám len malú loď, nevezmem si nič navyše, najlepšie lekcie skromnosti, ktorú poznám.
Keď som ja spokojná, je taký aj môj svet. Potrebujem tak málo! Svoju rodinu a kus chleba, čistú vodu a jedno jabĺčko. Ako na vode. To, čo bolo najcennejšie bol smiech mojich detí, ktoré pozorovali riečneho raka a cestou zbierali odpadky po ľuďoch, ktorí jazdia do ďalekej Indie, okázalo pomáhajú svetu, ale doma si neupratujú.
Áno, aj my tu máme lesy! A ako sa o nich staráme, to vidíme každý deň. Nijako. Pohltila nás pýcha a ovládol parazit chamtivosti. Túžba mať a dobyť! Tie najvyššie hory, tie najhlbšie oceány. Ale vo vnútri sme neskutočne chudobní. Pomôžme najskôr sebe. Uzdravme seba a svoju rodinu. V nej to všetko začína aj končí. Potom naše deti nebudú musieť hľadať zmysel života na pláži v Goa, ale budú si vážiť rozkvitnutej lúky za domom❣️
Hlúpy Honza šiel do sveta, aby sa potom vrátil domov. A ja?
Vysádzam stromy v tichosti a pokore. Upracem "našu" studničku v údolí.
A viem, kde je moje miesto. Doma. V lese.
(autorka nepodpísaná)
